Pozitívne reportáže v médiách so spokojnými učiteľmi, ktorí sa tešia do škôl, a pozitívne vyhlásenia politikov, že to dáme, nezdieľam, a to verím v nápravu školstva. Ale nie za každú cenu, za cenu šírenia falošných myšlienok, že všetko pôjde, zvládneme to a pre svoju prácu sa roztrháme. Len aby sme sa zapáčili riaditeľovi a pomohli politikom potvrdiť, že otváranie škôl bude malina. Isto, nejako SA to spraví, ale za akú cenu?

            Fakt nechápem tých premotivovaných zamestnancov ktorí, neraz aj za protiprávne znížený plat, teraz šúrujú triedy, aj keď to nemajú v pracovnej náplni, a nechajú so sebou mávať bez ohľadu na to, že sú tu isté zákony, ktoré nás majú chrániť. Tie zákony, ktoré sa v súvislosti s nimi neraz obchádzajú. Niekedy mám pocit, že ide o štokholmský syndróm. Čím viac na nás nakladajú, tým viac robíme a usmievame sa. A potom sa máme tešiť vrcholne cynickej informácii, že „dobrá správa, platy učiteľov sa neznížia“. Akoby   mali takú výšku, že by ich zníženie zachránilo ekonomiku v rámci popandemických opatrení. Ale niektorí z nás sa vytešujú aj pohodenej kôrke.

            Vôbec nejde o to, že veľká časť z nás nechce pomôcť. Sám som na gymnáziu inštaloval premietacie plátno či na základnej škole som upratovačke pomáhal dobrovoľne prenášať nábytok, aby mohla upratať. Len aby sa ušetrilo za sťahovákov. Počas zatvorených škôl som sa staral o deti iných. A každý týždeň som bol v škole, hoci som nemusel. Nie, mne nikto nemôže vyčítať lenivosť, ľahostajnosť či skepsu. A takýchto nás je viac. Tu ide o to, že dokedy budú školám viac a viac brať, učiteľov okrádať, a tým aj žiakov. A naopak, dokedy nám budú klásť viac a viac povinností, ktoré sa buď nedajú aplikovať, alebo obchádzajú zákon, spoliehajúc sa na to, že si svoje práva nebudeme brániť, len aby sme neprišli ani o tú najhoršiu prácu s najhorším riaditeľom či zriaďovateľom. Aj to chápem, bez práce je byť nanič, no neexistuje sily, aby som zostal v zamestnaní, ktoré ma má za handru a chce, aby som handrou bol. Potom, keď sa učitelia sťažujú, že nám klesol náš status, netreba sa čudovať. Právne povedomie nulové, ak je, neuplatňuje sa; protesty za platy či štrajky neexistujú alebo sa realizujú smiešnou formou; ak nám niečo vykonajú, neexistuje sily, kto by nám pomohol; ak nám niečo vyčítajú, nabudúce sústredíme všetky sily na to, aby sme nemali jediný zápis,  hoci neopodstatnený, veď vyššia autorita má aj v klamstve pravdu. Ak nás žiak nakope nadávkami, nebránime sa, aby sa škola nedostala do rečí, ak máme choré deti, aj tak ideme do školy, lebo by sa muselo suplovať a ak sa má vysloviť názor, kritika, sťažnosť, jedine anonymne. Za čo si nás má vážiť spoločnosť? Za čo si nás majú vážiť naši žiaci?

            Obúvame sa navyše do rodičov, s ktorými sme na jednej lodi. A keď nás začnú buzerovať, sklopíme oči a necháme si aj do svojho odboru hovoriť, ako to robí polka Slovenska v čase majstrovstiev sveta v hokeji. Zabúdame na to, že my nie sme s rodičmi nepriatelia, ale ani že nie sme ich podriadenými, sme partneri a neexistuje sila, aby sa rodič či iný ku mne správal ako k sopliakovi, len preto, že zagánim na žiaka či mu dám nedostatočnú.

            Chápem, že sme v situácii, keď sa koná za chodu. Avšak tam hore majú kopec možno zbytočných úradníkov, ktorí by mali pustiť na verejnosť dokumenty, ktoré pomôžu školám, nie ich rozhádžu a rozhádajú komunitu školy, ktorá musí aplikovať ich opatrenia často v nezávideniahodnej situácii. A hoci sa všetci politici pred voľbami tvária krásne, po nich zabúdajú, čo je škola, učiteľ. Učiteľský pohľad na bežnú školu, ktorá je špecifickou inštitúciou, naďalej chýba. A niektorí kolegovia sa tvária: Zvládneme to! Poďme do školy! Tešíme sa na deti! Spravíme to! ...zotročíme sa... Prepánajána, načo by nám potom zvyšovali platy, keď za podpriemerné poplatky za výkon náročného povolania robíme úplne, úplne všetko a navyše sa aj poďakujeme, že to môžeme robiť! Ako sa takto chceme postaviť pred ministerstvo a žiadať o zvýšenie platov. Potom je náš status taký, že všetko je dobré, nič netreba meniť, učitelia sú spokojní a škola zvládne všetko. A politici si spravia vďaka nám marketing.

            Ja nepotrebujem vysoký plat, viem si zarobiť aj inak bez toho, aby som chodil na nočné. Ale máme tu ženy alebo mužov, ktorí túžia učiť, no nemôžu si to dovoliť. A nie preto, že by chceli vilu s fontánou. Možno by chceli len slušné bývanie, auto a partnera, ktorý nebude musieť kompenzovať nízky učiteľský plat lepšie platenou prácou od rána do večera.

            Obrovsky som sklamaný z niektorých kolegov, ktorí vidia iba svoj obzor alebo ho nevidia a vedome ho prehliadajú len preto, aby mali prácu. A obrovsky som sklamaný, čo vypúšťa ministerstvo v súvislosti s týmto korona šialenstvom. Nemyslím tým, že nemáme byť opatrní. Ale to, že stanovili absurdity v dokumentoch tváriacich sa seriózne a ústretovo, to sú požiadavky, ktoré presahujú bežné školu, bežných žiakov, bežné vedenia škôl či zriaďovateľov. Pozrite si absurdity z dokumentu Organizácia a podmienky výchovy a vzdelávania základných škôl do konca školského roku 2019/2020 (aktualizácia 22. 5. 2020) - bez uvedenia zodpovedného autora, poradcov, garanta a pod., ktoré budem nižšie analyzovať.

            Najviac sa zamýšľam nad tým, čo znamená sloveso „odporúča sa“. Môžeme byť postihnutí, ak dané opatrenie neaplikujeme a niečo sa stane? Mne sa totiž zdá, že ministerstvo dáva takto ruky preč od toho, chce byť pekné, aby tam nemuselo dať „musí sa“. A vie, že ak sa niečo stane, zosobní sa to a zosobnený sa aj tak nebude brániť, veď sme učitelia. Alebo situácia nie je taká vážna, aby sa použilo sloveso „musí“?

            V nasledujúcom rozbore sa bližšie pozrieme na idealistické a od praxe odtrhnuté nariadenia.  

1. „Odporúčame, aby k zmene prišlo až v nasledujúcom týždni po dosiahnutí nízkeho počtu žiakov (napr. skupina A sa v stredu zmenší na 7 žiakov, skupina B na 5 žiakov, v pondelok - nasledujúci týždeň sa tieto skupiny spoja).“

Jasné, je logické, že treba spájať, aby sme mali dosť učiteľov. Ale vedia tí hore, že preskupovanie detí zase zaberie čas, zneistí to deti a vznikne ďalšia byrokracia? To všetko robí riaditeľ. A popri tom musí riadiť celú školu. A je úplne jasné, že pri takýchto vojenských pravidlách rodičia radšej nechajú neskôr deti doma, dochádzka v skupinách bude kolísať. Riaditeľ je panák na všetko, pritom ani zďaleka nemá taký plat, že by sa mal umoriť neustálymi zmenami dokumentov.  

2. „Obsah a formu všetkých vzdelávacích a záujmových činností je nutné voliť tak, aby boli
zaistené hygienicko – epidemiologické opatrenia."

Chybu v citácii prehliadnem. Konečne v nej priznali, že ide o záujmovú činnosť. Ale spojenie vzdelávacia činnosť je smiešne. Poďme preháňať. Tak asi hodinu budeme robiť filter. Ďalšiu hodinu budeme čakať so žiakmi na záchody. A ďalšiu hodinu na obed. Možno tak v ŠKD sa bude dať niečo vytvoriť. Čo sa v takto rozbitom vyučovaní žiaci naučia? Navyše má byť odstup medzi deťmi. Takže chodenie k tabuli či aktivita mimo lavice je nemožná. Áno, možno to zachráni areál (ak nebudú horúčavy). Tam však nebudeme mať k dispozícii toľko pomôcok na „vzdelávanie“. Mimochodom, ak piataci nastúpia a budú sa takto „učiť“, zrejme nebudú mať klasické predmety. Čo sa budú učiť tí doma? Stáť na ranný filter? Stáť na záchod? Obed? A ešte jedna vec, ak sa u piatakov nájde učiteľ, čo niečo odučí, zrejme svoj predmet, tie ostatné vzdelávacie oblasti sa preberú dištančne? Pre tých, čo sú doma? A potom tí, čo prídu zo školy, kde sa budú učiť jednu oblasť, prídu domov a dorobia si oblasti, ktoré sa v školy nemohli robiť? Bez pomoci učiteľa? Kto vymyslel takýto debilizmus? Zrušme na mesiac vyučovanie, keď už sa chcelo ministerstvo zapáčiť dobrovoľnou dochádzkou. Učenie je v takýchto podmienkach nerealizovateľné.

3. „Pedagogickí zamestnanci a odborní zamestnanci základnej školy v súlade s aktuálnymi hygienicko – epidemiologickými nariadeniami a podľa svojho uváženia a možností...“

Tak podľa opatrení alebo vlastného uváženia, alebo možností? Lebo všetko naraz sa nedá. Ak je trieda malinká a nie je priestor inde, tak môžeme zvážiť dať aj viac detí do triedy? Tu sa priznalo, že ich opatrenia sa nedajú aplikovať. Ak teda škola nemá plno voľných tried, miestností. A ten od reality odtrhnutý nápad, že sa má ponúknuť iný objekt, kde by sa učilo, je najväčšia hlúposť. V čase pandémie sa presúvať zo školy inam? Teraz to je možné? Len aby sa za každú cenu otvorili školy. Školy sa dajú otvoriť, ale s ľudskými a aplikovateľnými pravidlami.

4. „V prípade väčších škôl, a teda aj väčšieho počtu skupín, odporúčame rozdeliť nástup do školy na niekoľko časových úsekov, napr. od 7:30 hod do 8:30 hod. v 10 min. intervaloch.“

A toto sa dá ako dodržať? Ak bývate 10 krokov od školy, možno. Stačí jedna zápcha v doprave a je po harmonograme. Inak je to buzerácia rodičov a hlavne prenos zodpovednosti na školu. Ak sa bude merať teplota a iné, je jasné, že k zhlukom pred školou príde. Jedine, že na vstupný filter použijete 5-6 policajtov, pardon zamestnancov. Kto ale potom bude strážiť deti, ktoré už v škole budú? Kto dozrie na to, či sa nedotýkajú? A to budeme radi, ak nastúpi 3/4 zamestnancov. Zhlukovanie mimo škôl má kontrolovať polícia. Čo nedajú ku každej škole policajta. Keď sú voľby, aj dvaja sú tam. Aj toto mohli takto riešiť. Ak nariadime príchody do škôl, bude to iba potemkinova dedina. No niektorí riaditelia si to predstavujú, že to budeme kontrolovať. Nehovoriac o tom, že sa budeme pohybovať my medzi ľuďmi, odstraňujúc zhluky. Nevadí, učiteľ je imúnny aj voči nukleárnemu výbuchu.

5. „Zabezpečí prevádzku základnej školy a školského klubu detí vo svojej pôsobnosti
maximálne na deväť hodín denne s maximálnym počtom 20 žiakov v jednej skupine.“

Tento citát o počte žiakov platí aj pre vyučovanie. Hm, v reštauráciách s kvalitným vetraním môže byť jeden človek na 15 m². A v triede pokojne aj 20. Veď obetujme učiteľov v mene ekonomiky. Republika vyrába učiteľov priam na páse, dajú sa ľahko nahradiť. Čo tam po tom, že majú doma svoje deti, svojich priateľov, rodičov.

6. „Vydá pokyny, upravujúce podmienky konkrétnej základnej školy a školského klubu detí na obdobie do konca školského roku 2019/2020 vo veciach: a) prevádzky a vnútorného režimu základnej školy a školského klubu detí do konca
školského roku 2019/2020, b) podmienok na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia žiakov.“

Ako by sme sa v tejto ťažkej situácii zaobišlo bez papierov? Namiesto toho, aby nám včas napísali vzor alebo nám umožnili dať odkaz na ministerské stránky s tým, že sa dodržujú nariadenia, musíme popri stanovení nerozvrhnuteľných rozvrhov písať byrolajstrá. Pekný začiatok novej vlády - začať byrokratizáciou.  

7. „Zabezpečí každodenný ranný zdravotný filter, ranné meranie teploty žiakov každej skupiny
pedagogickým zamestnancom alebo iným povereným zamestnancom bezdotykovým
teplomerom pri vstupe do základnej školy.“

Snáď nebude dieťa iba rozhorúčené, čo by mohlo vyvolať masovú paniku. A čo bude so žiakom, keď sa zistí ochorenie? Ďalší pedagóg. Možno ten, s ktorým sa počíta inde. Okrem toho je meranie teploty nedostatočnou diagnostikou zákernej choroby. Nuž, pripravme sa, filter bude dlhý zážitok. Ako rady na pomaranče.

8. Tu nedám citát. Ide o rizikové skupiny, ktoré sú každému známe. Hm, len čo s učiteľmi, ktorí tam nepatria a boja sa nákazy. Veď deti do škôl prídu hromadnými dopravnými prostriedkami, kde nemusia na nich striehnuť ako my v školách. My v škole vidíme každé chrípkové obdobie, ako sa šíri choroba. Zároveň teraz vidíme, že opatrenia sa spravili len tak, aby boli. Ich účinok je pochybný, keď vieme, že v bežných miestnostiach mimo škôl sa nesmie vyskytovať veľa ľudí. Ale my sme v škole! Ak má však učiteľ strach z nákazy, isto aj pod vplyvom médií a hysterických politikov, a nepatrí do rizikovej skupiny, môže mať doma dieťa staršie ako 11 rokov či starších rodičov, nepomôže si, nemôže si vybrať, musí nastúpiť a dúfať, že sa v naoko opatreniach nikomu nič nestane. Navyše, učitelia v preplnenej triede nemusia mať ani rúška. Nech mi nikto nehovorí, že takto vyzerajú bezpečnostné opatrenia. Veriť, že by sa školám zakúpili dezinfekčné brány, ktoré by snáď všetkých uchránili, je asi utópia. Čo chceme, keď aj pomôcky a peniaze dávajú na poslednú chvíľu a budeme radi, ak nebudeme robiť filter s klasickými teplomermi. Takže v dobrovoľnom otváraní škôl učitelia nemajú práva, a keby chceli ochrániť svoje dieťa a nedať ho do 1. - 5. ročníka, nemôžu, a ak majú staršie dieťa, musia ho doma nechať samo, hoc by aj ochorelo.  

9. „...neumožňuje základnej škole pokračovať vo vzdelávaní podľa školského vzdelávacieho programu...“

Verím, že premotivovaní kolegovia nezačnú normálne učiť a tí doma potom budú doháňať alebo sledovať popoludňajšie online vyučovanie v počítači, čo už je mimo psychohygieny. Ešte si všimnite túto ideálnu vetu, keď je úplne jasné, že budeme opatrovníkmi, čo je v tejto situácii opodstatnené: „Zároveň je nevyhnutné, aby prítomnosť žiakov v škole mala význam nielen pre rozvoj
vedomostí, zručností a kompetencií žiakov, ale aj pre pedagogických zamestnancov“. Jasné, rozvoj v opatrovníctve. Aspoň budeme môcť robiť au-pair v zahraničí za štvornásobok platu...

10. „V prípade, že všetci pedagogickí zamestnanci a odborní zamestnanci budú vykonávať
prácu na pracovisku, vyčlení riaditeľ školy zamestnancov, ktorí sprostredkujú, podľa
možností školy, vzdelávanie žiakom dištančne.“

Super, prečo nie, opatrovať a zároveň dištančne učiť. Stále sa však pýtam, čo učiť, keď v triedach sa nebudú dať systematicky robiť ani redukované vzdelávacie oblasti. Či zase všetko dostanú žiaci na doma? Tí v škole i doma? A požiadavka v škole učiť dištančne? Vieme, že veľa škôl nemá na to techniku. A veď poprosíme, či môžeme ísť domov. Ak riaditeľ nebude potrebovať sily, pustí vás. A môžete za svoje energie na svojom počítač vyučovať. Ak vás však bude potrebovať a nebude nikto voľný, prídete domov a okolo 17. sa bude robiť online? A zaslať na edupage úlohy tiež nie je dobré. Zase budú rodičia suplovať učiteľov? Okrem toho, nezabudnime, že takmer celý druhý stupeň je doma a aj ten treba dištančne vyučovať. Ľudia, takéto pokyny môže vydať úrad bez štipky empatie k školám alebo bez znalosti súčasných škôl a aspoň ich triviálnej prevádzky, keď už nie nuansy výchovno-vzdelávacieho procesu

11. „Základná škola, podľa svojich technických možností, môže sprostredkovať žiakom
s prístupom na internet live vysielanie vzdelávacích činností...“

Opäť niečo z ideálnych opatrení. Veľká časť škôl nemá techniku a dostatočné rýchly internet, ktorý sa už rieši roky. Na takéto vysielanie potrebujeme wi-fi. Tá sa rýchlo zahltí a z obrazu bude nič. Ani nehovorím, že na kvalitné vysielanie treba kamery s dostatočným rozlíšením a nemrznúce počítače. Nezabúdajme na mikrofón taký, aby nebolo počuť šumy. Ozaj, veď sa odporúča byť s deťmi vonku. Tam asi wifi nedosiahne, však? Ale hlavne, čo budeme tým deťom vysielať. Ten chaos a napomínanie žiakov, aby sa sociálne nestýkali? Tie hry, ktoré sa dajú realizovať jedine ak zo školskej lavice? Čo im budeme vysvetľovať, keď veľká časť detí zostáva doma a ak nebudú ľudia a technika, nikto im to nevysvetlí.  A na koho bude záber? Na učiteľa? Veď frontálne vyučovanie sa odmieta. Navyše, to si fakt niekto myslí, že bude dieťa pozerať tri-štyri hodiny na počítač? Bez možností interakcie? Aká je toto efektivita najmä pri veku žiaka I. stupňa, ktorí je „naspídovaní“ od rána a potrebuje sa hýbať. A prečo by mali žiaci sledovať vysielanie z triedy 3-4 hodiny denne, keď bolo predpísané, že dištančnému vyučovaniu sa majú venovať 1-2 hodiny denne? Vie pravá ruka o ľavej? Zrušte dištančné vzdelávanie v takýchto podmienkach! Uznávam, že niektoré školy dokážu vysielať. Len ich je málo a rozhodne by som to neprehlasoval za spôsob, ktorý sa dá všade realizovať a vyrieši situáciu. Okrem toho vznikne tretia skupina žiakov: 1. tí v škole, 2. tí, čo pozerajú doma video 3. tí, čo nepozerajú a nie sú v škole. Aj tých tretích bude treba pokryť. Zase nadľudskými učiteľmi, ktorí sa majú tešiť, že sa im neznížim plat, hoci časti sa znížil.  

12. „Základná škola, ak to bude z kapacitných dôvodov nutné, prehodnotí a upraví dištančné
vzdelávanie v 6. až v 9. ročníku (so zameraním na hlavné vzdelávacie oblasti) tak, aby
v prípade potreby vedela využiť časť týchto pedagogických zamestnancov.“

Časť akých zamestnancov??? Veď my tu nemáme maximálny možný personál, ale minimálny. Budeme radi, ak sa pokryjú skupiny a dozory. Ako má učiť žiakov doma niekto, kto nemá daný predmet? A možno ich ani nepozná. Ale to úradníci, čo majú personál na každú oblasť riadenia, nepochopia. Krásne sa to vyníma v opatreniach, no to je tak všetko.

13. „Odporúčame organizovať aktivity tak, aby bolo možné väčšiu časť dňa tráviť vonku či už
v areáli školy, alebo mimo neho podľa podmienok školy.“

Pokiaľ viem, aj v areáli, resp. na vonkajšom športovisku majú obmedzený počet návštevníkov. Pre školu to však zase neplatí. Snáď nebude pršať. Aj taká telocvičňa je dobrá. Len ju treba rozdeliť kriedou na štyri časti. A pod hrozbou trestu sa nesmú deti jednej skupiny priblížiť k druhej, však? Je jedno, že po škole sú v kontakte s desiatkami rôznych ľudí.

14. „Presuny skupín žiakov, pohyb po chodbách, návštevu toaliet či spoločných priestorov je
nutné organizovať tak, aby boli minimalizované kontakty ako medzi skupinami, tak
jednotlivcami, vrátane zamestnancov školy.“

Veľmi úžasné, učiť deti izolovať sa od iných detí. Obávam sa v tej citácii slovesa minimalizovať, lebo to si niektorí riaditelia budú vykladať ako maximálne minimalizovať.

15. „Upratovací personál musí byť informovaný a poučený o sprísnených podmienkach
upratovania a o potrebe priebežného čistenia a dezinfekcie dotykových plôch, ostatných
povrchov a predmetov.“

Opäť ich informujeme písomne, však, nech je tlačivo... Najrizikovejšie dotykové plochy sú na toaletách. Bude veľmi zaujímavé, ako sa rozkroja upratovačky, keď budú musieť byť na mnohých miestach naraz. Pozor, v školách nemáme 20 upratovačiek ako na bežných úradoch. Zároveň budú musieť upratovačky za svoj niekoľkotýždňový 80 % plat striehnuť, kto išiel na potrebu do akej toalety a kedy. Možno sa im tých 20 % vráti v odmenách (hi-hi). Alebo si snáď niekto myslí, že bude harmonogram na toalety? Pri žiakoch prvého stupňa? Ktorý už pri pohľade na dážď potrebujú ísť aspoň tri razy na toaletu? Áno, často aj kvôli prejdeniu sa. No teraz to bude o to potrebnejšie, keďže budú prikovaní k laviciam. Určite by som ani po príkaze riaditeľa nezakazoval ako učiteľ takým malým deťom ísť na toaletu. 

16. „Výdaj jedla je potrebné uskutočniť do troch hodín od jeho prípravy, inak môže dôjsť k jeho
znehodnoteniu.“

Poprosil by som, aby sa ministerstvo vyjadrovalo jasnejšie. Tri hodiny od prípravy jedla znamená, že jedlo sa má rozdať od prvého čistenia zemiakov a postavenia vody na polievku. Tak to isto nemohli myslieť (i keď...), lebo to sa nedá. Obed sa bežne pripravuje od 6. - 7. hodiny ráno. Treba zvážiť, čo sa píše. Asi sa tým myslelo tri hodiny od dovarenia jedla. Legislatíva školstva je neraz problematická. Vypúšťajú ju tak, že aj tucet právnikov by nedokázalo vytvoriť metodické usmernenie. Ak aj, jedine také podľa svojho subjektívneho náhľadu. Ale veď čo, ak dôjde k poškodeniu zamestnanca školy, je to jedno, nepôjde sa súdiť.    

17. „V prípade, ak je to možné, odporúčame stravovanie v miestnosti, kde sa skupina zdržuje
počas dňa.“

Môžeme jesť mimo jedálne aj v bežnom čase??? Pokiaľ viem, je to prísne zakázané. A držať deti celý čas v jednej triede (ak sa nebude dať ísť von) bez aspoň prejdenia sa do jedálne je absolútne mimo akúkoľvek empatiu a psychohygienu. Dá sa to tak 2 dni, ale nie 3 týždne! Ba, dá sa takéto odporúčanie zrealizovať. No potrebujeme cateringovú službu do každej učebne...

18. „Ak žiak v priebehu dňa vykazuje niektorý z možných príznakov COVID-19, je nutné
umiestniť ho do samostatnej miestnosti.“

Krásna predstava úradov o školách. Niektoré ani kabinet nemajú, nie to miestnosť na izoláciu. U nás v škole síce máme síce pivnicu, kotolňu, sklad. Možno v čase slovenských protipandemických opatrení tam môžem žiaka na istý čas odložiť...   

A tieto obrovské pracovné nároky nám ešte sťažili slovným hodnotením a štatistickými výkazmi, ktorými sa potom môžu pochváliť, že 60 - 70 % žiakov má záujem nastúpiť.  

Prepáčte za dlhší text (a to som vynechal špeciálne či materské školy), ale neznášam, ak niekto vraví, že sa všetko dá. Mňa samého učili, že ak sa chce... No poukázal som na nonsensy v uvedených opatreniach, ktoré aj keby chceme, nesplníme. A nemám ani rád, keď niekto napíše, že nedávam argumenty. Uvedená analýza svedčí o tom, že k našej ochrane nedôjde, že ide len o sekírovanie, dovolím si povedať oveľa väčšie ako v iných inštitúciách, kde umožnili prevádzku. Ako som v úvode povedal, dáme to, nepokazíme si to. Ale odnesú si to deti, ktoré z takejto školy nebudú mať nič a navyše si vsugerujú, že spolužiak je nebezpečný tvor. (To nehovorím o necitlivom určení dátumu otvárania škôl práve na MDD!) Odnesú si to aj vzťahy medzi komunitou školy, ak si neuvedomia, že sme sluhami novodobého absurdistanu a vykonávačmi príkazov nadriadených. Ak sa horeuvedenými pravidlami preukázalo, že nič nie je také vážne, ako sa hovorí, pokojne sa to mohlo spraviť podľa pravidiel, ktoré som navrhol v otvorenom liste. To by však páni politici museli mať aspoň základné súznenie so školou. Silno si uvedomujem, že sa tu bijú hygienické opatrenia so školskými. No na to tu máme personálne predimenzované ministerstvo, ktoré to má korigovať v závislosti od fungovania škôl. Ale ako som naznačil,  nás všetkých skrátka obetovali pre ekonomiku. To beriem, je to základ našich životov, našej budúcnosti. Ale dalo sa to urobiť citlivejšie. Načo by to však robili, keď majú poslušných zamestnancov škôl, ktorý by aj Bratislavský hrad prevrátili o 180 °, keby prišiel príkaz, pardon, odporúčané usmernenie...

Prikladám ešte odpoveď na môj otvorený list a zároveň predsavzatie, že sa už k tejto téme nebudem viac vyjadrovať a mrhať svojou energiou. Moja kritika sa snaží ovplyvniť politikov a úrady, aj keď je to ako hádzať hrach na stenu. Zabúda sa na to, že reforma školstva často spočíva v jednoduchých a citlivých zmenách fungovania bežného školského života, ktorý však treba poznať. Napriek tomu stále verím, že sa školstvo vydá správnou cestou.  

 „Vážený pán Papuga, ďakujeme Vám za Váš podnetný list. Vašimi podnetmi sa určite budeme zaoberať. Spôsob otvárania škôl sme konzultovali s epidemiológmi s ÚVZ a aj na základe ich odporúčaní sme prijali opatrenia. Nachádzame sa však v mimoriadnej situácii a aj keď sa snažíme, nikdy nie je možné vyhovieť úplne všetkým. Aj z dôvodu regionálnych rozdielov a iných špecifík sme ponechali na rozhodnutí zriaďovateľa, či danú školu (školské zariadenie) otvorí alebo nie. Rovnako je na rodičoch, či svoje dieťa do školy dajú alebo sa budú aj naďalej vzdelávať dištančne. Školám sa snažíme pri otváraní pri otváraní pomáhať aj poskytnutím dezinfekcie a ochranných pomôcok. Viac informácií nájdete na stránke minedu.sk a ucimenadialku.sk. S pozdravom, Mgr. Martin Tokár | kancelária ministra. “

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * ZŠ s MŠ, Riazanská 75, Bratislava * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda - hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk