Dostal som ďalší reálny námet na zamyslenie. Tak sa s ním podelím. Ale chce to pridať jeden skutočný príbeh.

            V prvom ročníku základnej školy som mal spolužiačku. Nepoviem o nej nič viac, lebo to k tejto téme nepotrebujeme. Nenaučila sa za rok čítať. Dodnes si pamätám, ako bojovala s písmenkami. V tom čase nebolo také rozšírené mať odklad školskej dochádzky, tak je zbytočné uvažovať, či nebola predčasne zaškolená. Nuž, stalo sa to, že musela opakovať prvý ročník. Hoci nie z dôvodu, že by chýbavala, že by jej rodina niečo zanedbala. Tak si zopakovala 1. triedu. A dnes je to šikovná, zamestnaná žena s krásnou rodinkou bez nejakej traumy z prepadnutia. V jej prípade to bola možnosť naučiť sa nenaučené. Nepamätám si, ako jej vtedy učitelia vyjadrili podporu, aby nebola smutná. Ale nedomnievam sa, že by ju nechali kruto opakovať ročník len tak. Prepadnutie v tomto prípade nebolo trestom, ale šancou. Ono dieťa by sa trápilo oveľa viac, keby ho posunuli do vyššieho ročníka s deťmi na inom vzdelávacom stupni. Ani vtedy, ani dnes neboli podmienky, aby sa učitelia v rámci veľkej triedy individuálne venovali doháňaniu učiva s jedným žiakom - to však nie je vina ani učiteľa, ani rodiča, ani dieťaťa.

            Prečo som vám povedal tento príbeh? Dostal som od kolegyne podnet. Počas zatvorenia škôl mala žiaka, ktorý nereagoval ani počas epidémie, ale ani počas klasického vyučovania. Vyskúšali všetko, vrátane nadviazania spolupráce s rodinou. Jeho dochádzka bola asi 15 dní prítomnosti pred koronou. Takže si viete predstaviť stav jeho základných vedomostí k dnešnému dňu. Od môjho príbehu sa to líši tým, že ide o záškoláka, určite s vedomím rodiny. Je veľmi populárne povedať, že žiaci neprepadnú. Z rôznych aspektov je to aj prijateľné a viem sa s tým stotožniť. A keby školy mali štátom podporované možnosti, isto by mohli ťahať aj žiaka bez vedomostí v nasledujúcom ročníku bez nutnosti opakovania. No v súčasnom stave považujem nariadenie o neprepadávaní prvákov za škodlivé a nič neriešiace. Ako sa dá v situácii bežných škôl a bežných tried, vďaka populačnej explózii preplnených, osobitne venovať dieťaťu, ktoré preukázateľne nemá vedomosti z veľmi dôležitého 1. ročníka? Navyše dieťaťu, ktorého dochádzka je chabá. Ak ročník zopakuje, prípadnú traumu vieme minimalizovať, možno rodičov motivujeme dbať na dochádzku. Ak ho len tak posunieme, tak bude traumatizované tým, že nevie, možno sa neúspech odrazí v absencii a navyše sa bude traumatizovať trieda, ktorá sa bude musieť prispôsobovať tempu neprospievajúceho.

            Určite by som opakovanie ročníka ako učiteľ-humanista nevyužíval a neutiekal sa k nemu, keby škola mala odborný tím, menší počet žiakov v triedach a dostatočný priestor na systematickú individuálnu prácu so slabšími žiakmi či zo žiakmi z prostredia, ktoré ich nepodporuje. Zakázať prepadnutie v kontexte súčasnej školy je populistickým krokom, ktorý síce naznačuje idey nového vedenia školstva, no realizuje sa to tak, že sa zase začína koncom bez realizácie postupných zmien, ktoré môžu v závere ústiť aj do podobných inovácií. Domnievam sa, že v takejto situácii sa spomínanému žiakovi skôr uškodí, ako aj iným v triede. Takže zrušením overených spôsobov riešenia náročných situácií v školstve sa problém iba presúva, no nerieši sa tak, ako to už roky očakávame. Nedá mi nezopakovať, že mi v rozhodnutiach stále chýba empatia so školou a skúsenosť s realitou učiteľov, žiakov a rodičov.

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda - hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk