Slovensko sa pomaly spamätáva z pandémie. Určite ale nie sme z najhoršieho vonku. Nenarážam teraz na to, že môže prísť druhá vlna. Nehovorím ani o ekonomike v troskách, o podnikateľoch čakajúcich na pomoc, ako Vladimír a Estragon na Godota. Nemám na mysli ani stále trvajúce opatrenia a výzvy k zodpovednosti. O tom všetkom počujeme na každom kroku. O čom ale nepočujeme, je školstvo na kolenách.

Dôležité je opýtať sa prečo. Zaiste nie preto, že by to nebola pravda. Dôvody mlčania by som hľadala inde. Slovenskí učitelia sa naučili potichu znášať svoj údel. Sem-tam sa niekto ozve, ale takmer nikdy nikto nevyvolá taký mediálny záujem, aby bola problému pripísaná jeho reálna váha. Preto si iní nabudúce povedia, že radšej zatnú zuby a zmieria sa so situáciou. Príčinu ticha možno nájsť aj v strachu o stratu zamestnania. Predsa len v niektorých oblastiach Slovenska si môžete vybrať: buď budete učiť a mať stabilný príjem, byť nezamestnaný, alebo odísť za prácou do zahraničia. Tak sa učitelia naučili byť poslušní. Možno aj z pohodlnosti.

Neviem ako vás, ale mňa už dvíha z pohodlného kresla. Odkedy sa začala kríza, začali sa množiť správy o školách, kde sa znižovali platy, krátili úväzky, menila sa pracovná náplň. Predpokladám, že nikto z nás nevlastní funkčnú krištáľovú guľu, takže nikto nemohol v marci vedieť, čo bude so Slovenskom v budúcnosti. Pardon, nikto okrem zriaďovateľov. Mnohí totiž už pár dní po zatvorení škôl tlačili na vedenie škôl, školské odbory a zamestnancov, aby pristúpili na krátenie mzdy počas práce home office. Príkladom sú napríklad škôlky z Banskej Bystrice, kde mesto prijalo dodatok ku kolektívnej zmluve, ktorým sa učiteľom znížili platy na 60% (https://dennikn.sk/1805698/ucitelov-nutia-chodit-do-zavretych-skol-upratovat-areal-skoly-dostavaju-aj-domace-ulohy/?ref=list ). Rovnaké požiadavky na zníženie mzdy mali aj iní zriaďovatelia. Školskí odborári však dostali z centrály odborového zväzu upozornenie, že takémuto tlaku netreba podľahnúť. Koľkí podľahli? Nevieme – mlčíme. A to sme ešte len na začiatku mimoriadnej situácie. Počas celého obdobia sa množili podobné správy na rôznych stránkach, fórach, facebookových skupinách. Stačí si pozrieť napríklad fórum Školského portálu (https://www.skolskyportal.sk/forums/legislativa-riadenie ), špeciálnu rubriku s názvom „Čo spôsobuje koronavírus – aj toto sa deje na Slovensku“ na stránke OZPŠaV (https://www.ozpsav.sk/sk/Aktuality/koronakriza.alej ), vyjadrenie SKU (http://sku.sk/stanovisko-slovenskej-komory-ucitelov-k-zneuzivaniu-pravomoci-zamestnavatelmi/ ), alebo zablúdiť na niektoré „učiteľské“ stránky na Facebooku, kde sa zatiaľ učitelia vyjadrujú asi najotvorenejšie. Vo všetkým uvedených zdrojoch nájdete veľmi podnetné čítanie. Dozviete sa, že učitelia učia na home office za 80 či 60%, alebo sú na nútení čerpať dovolenku, byť na PN či OČR, ale aj tak pracovať so žiakmi online, že sa musia podpisom vzdať nároku na stravné lístky, že musia chodiť do školy upratovať, maľovať, upravovať triedy (napríklad aj na vytváranie karanténnych miestností), alebo jednoducho, že musia chodiť do školy a učiť cez internet odtiaľ... a mnohé ďalšie kuriozity. Vlastne už ani nie kuriozity. Je to také bežné, učitelia si na to tak zvykli, že mnohým naozaj nepripadá dôležité hlásiť takéto zaobchádzanie na inšpektorát práce, najvyšší kontrolný úrad či ministerstvu.

Chápem, že v kríze treba šetriť – to je aj častý argument mnohých riaditeľov či zriaďovateľov. V školstve ale priestor na šetrenie nie je. Videli ste tabuľkové platy učiteľov? Poznáte normatív na žiaka? Viete, s akou sumou musia školy hospodáriť? Všetko sú to čísla, ktorých cifry sú už aj tak dosť nízke. Zároveň upozorňujem na vyjadrenie ministra školstva, ktorý ubezpečil učiteľov, riaditeľov aj zriaďovateľov, že peniaze pre školy budú, že sa využijú eurofondy. Ani podielové dane neklesli tak, ako sa predpokladalo. V súčasnosti je jednotkový koeficient na žiaka na úrovni 88,8 eur, čo je oproti januáru pokles o 5,3% (údaje z https://www.mfsr.sk/sk/financie/verejne-financie/fiskalna-decentralizacia/ a prepočítané na normatív). Nie o 20%. Ani nie o 40%. Tak prečo niektorým učiteľom takto klesli platy? A prečo musia byť niektorí zamestnanci prepustení? Obce si už ďalej „nemôžu“ dovoliť financovať školské kluby, CVČ, jazykové školy, materské školy atď. Kde sú peniaze na platy? Nesmrdí to celé spreneverou? Niečo je zhnité v štáte dánskom.

A vôbec, prečo idú vôbec peniaze do škôl, škôlok a ostatných zariadení cez obce? Na jednej strane zástupcovia obcí vravia, že je to pre nich záťaž. Na druhej strane sú pravdepodobne radi, že to majú pod kontrolou. Oceňujem vyjadrenie ministra Gröhlinga o tom, že financovanie školstva treba zjednotiť. Viac by som ale ocenila systémové kroky. V roku 2016, keď sa pod petíciu za financovanie školstva výhradne cez ministerstvo školstva podpísalo 78 000 ľudí, neprešla vládou –nebola vôľa ZMOSu a ani poslancov Národnej rady. Programové vyhlásenie terajšej vlády sa tejto témy aspoň dotklo. Treba to brať ako náznak dobrej vôle a ochoty pohnúť touto témou. Ale na dohodu treba partnerov. A obávam sa, že ZMOS zase ukáže, akými silnými politickými kartami hrá.

Vždy je jednoduché vyhrať, ak máte slabého súpera. A učitelia, žiaľ, slabí sú. Ako som už písala, príliš sme si zvykli na to, skloniť hlavu a zavrieť si ústa. Dlho sme pasívni. Ako máme vychovať sebavedomú a schopnú generáciu? Aký ukazujeme vzor?

Len tichučko, nevyskakujme príliš, nepýtajme si vyšší plat a už tobôž nie odmenu. Čo o nás povedia rodičia na Modrom koníkovi? Obetujme svoj voľný čas, donesme do školy svoj materiál, kancelársky papier, lepidlo, magnetky, zapojme sa do viacerých projektov naraz. Medzinárodný projekt? Výborne! No a čo, že dostaneme iba certifikát o účasti! Usmievajme sa, šírme dobré meno, buďme pozitívni, politicky korektní. A keď príde niečo, čo by vyžadovalo našu reakciu – strčme rýchlo hlavu do piesku! Potom ju opatrne vyberme, tvárme sa, že sa nič nestalo a nedbajme na to, že nás páli piesok v očiach. A takto prežime celú našu závratnú kariéru v školstve.

Tisíckrát nič umorí aj slona. Blížime sa k tisícke. Preto nezabúdajme:

Mlčať nie je zlato!

Mgr. Eva Križanovičová